Pretože aj negatívna reklama je reklama, tak som sa dozvedel že na Slovensku sa už po piaty krát chystá festival tvrdej metalovej hudby menom Gothoom. Okolnosti ktoré tomuto festivalu prechádzali asi nikomu pripomínať nemusím.
Bohužiaľ som si nemohol narýchlo vziať dovolenku, tak z Gothoomu som videl až posledný štvrtý deň. Hneď ráno som naskočil na vlak z Bratislavy do Novej Bane, len s trochou jedla, stanom a spacákom. Cesta prebehla v pohode, avšak asi som bol úplne posledným návštevníkom festivalu. Obvykle ak si pri ceste niesom istý tak sledujem iných ľudí v čiernom a s táborníckym vybavením. Bohužiaľ po príchode do Novej Bane nebolo koho sledovať. Nikde žiadny taxík. Aj česká Jaroměř mi pripadala ako veľkomesto...
Vybral som sa preto do centra, aby som sa spýtal na cestu. Mal som síce trochu obavy aby som nenatrafil na odporcov festivalu, avšak slečna v čiernom tričku s nápisom "I love horror" mi veľmi ochotne poradila cestu a varovala, že je to celkom ďaleko. Ja otužený predchádzajúcim festivalom som si povedal, že to nieje problém. Päť kilákov chôdze ani nie... skôr ten kopec, ktorý sa tesne pred cieľom stal ešte strmším. Ak bude nejaké nabudúce tak to vidím na auto... Plán cesty ale vyšiel do bodky. Dorazil som presne o jedenástej ako som plánoval a prvá kapela už zvučila a spoľahlivo ma naviedla k miestu konania festivalu.
Kúpa lístku už nebola možná tak som bol len "opáskovaný" a už som bol v areáli. Dokonca som nikde nevidel ani "bielu pani". Počasie sa na prvý pohľad zhoršovalo tak som si rýchlo postavil stan. Pár dní predtým pršalo tak hlavne pod pódiom bolo blato a stopy po niekdajšom trávniku.
Atmosféra na festivale bola skoro rodinná už od príchodu. Kúpil som nejakú drobnosť na zahnanie hladu a hneď som sa vydal pozrieť si nejaké kapely.
Prvá kapela ktorú som stihol boli český Perfecitizen. Zvuk takto "skoro ráno o dvanástej na obed" nebol ešte úplne to pravé orechové. Ich štýl je rozhodne veľmi komplexný. Niečo ako silne technický Napalm Death. Mrzí ma len že ich výkon zaujal pomerne málo ľudí. Asi by to chcelo bass gitaru. Ďalší na ktorých som si našiel čas boli český Virtual Void. Niesom si istý či je to rock-and-roll alebo death metal, ale na cestu motorkou to musí byť super.
Vtedy si ma začali všímať známy a ja ich. Videl som Jerryho - asi najvernejšieho metalového fanúšika na Slovensku a tiež veľa známych tvárí z Brutal Assaultu v Čechách. Vyzeralo to akoby si dvojtýždňové voľno rozvrhli na dva festivaly. Tiež som si uvedomil ako veľmi je Gothoom menší oproti Brutal Assaultu. Asi tak 1200 účastníkov voči 17000 a tiež skromnejší lineup z ktorého som bohužiaľ väčšinu premeškal.
To že je Gothoom menší festival než český ekvivalent, ale rozhodne nemyslím ako kritiku. Ak som v skoršej časti spomínal že festival je skoro rodinný tak som myslím vážne. Údajné užívanie drog, pred ktorým varovali, som tu nezaregistroval. Areál bol menší, ale o to pokojnejší - žiadne vyrevovanie opitých účastníkov do noci. Ak neviete ako taký metalový festival vyzerá, ale radi by ste začali na nejaké chodiť, pokojne začnite Gothoomom. Organizácii nieje čo vytknúť. Aj tu sa zaviedli žetóny, poháre z pevného plastu, ale ceny za jedlo neboli tak astronomické ako v Čechách. Síce som v úvode naznačil že mi vadilo blato, ale bez blata by to nebol správny open-air festival.
Než som sa so známymi vykecal tak už začínala brazílska kapela Krow. Túto kapelu som videl prvý raz, ale Brazília dala svetu tak známe mená ako Sepultura alebo Krisiun. Sklamaný som rozhodne nebol. Ich drsný a technický death metal sa rozhodne neurobil svojim predchodcom hanbu.
Po "Meet and greet", tombole a "oslobodení sliepky" nasledovala kapela Fleshgod Apocalypse z Talianska. O opernom speve v metale ste už možno počuli. Túto skupinu som videl už druhý raz v priebehu dvoch týždňov a dva mesiace predtým priamo v Bratislave. Napriek tomu že som ich počul tak veľa krát v tak krátkom čase, v mojom okolí nezomrel mojou rukou žiadny kazateľ. Vlastne ono nezomrel v mojom okolí vôbec žiadny kazateľ. Pravdepodobne to bude tým že rozoznám metaforu, ktorou autor popisuje svoje pocity. Veľmi sa s ním ani nestotožňujem... Faktom je že ani neviem či inkriminovanú skladbu vôbec niekedy hrali u nás, ale určite hrali skladbu Pathfinder. Až na tretí pokus som prišiel na chuť ich zvuku a štýlu. Symfonický metal s operným a death-metalovým growlom. Neklamný znak že sa kvalita zvuku s večerom zlepšila.
Nasledovali Alcest z Francúzka. Tých som videl aj počul prvý krát. Na môj osobný vkus je ich hudba príliš mäkká. Ich štýl by som označil za atmosferický metal i keď kapela má temnú black-metalovú minulosť. Napriek tomu, že najčastejšie v metale narazíte na angličtinu, tak tejto kapele ich materinská francúzština nerobila vôbec hanbu. Teda asi pár prítomných cenzorov nerozumelo textu...
Potom nasledovali švédsky Hypocrisy. "Texty sú o živote.", povedal Peter Tägtgren ktorého poznám hlavne vďaka jeho projektu Pain. Stále mi vŕta hlavou či neodpovedal reflexívne - pri pohľade na moje tričko Death. To mám z toho že sa pýtam hlúpe otázky...
Napriek tomu že kapelu ako takú poznám už nejaký čas tak ich produkcia je za dvadsať rokov pre mňa veľká neznáma. Ich tvorba sa natoľko vyvíjala a menila, že som ich považoval za viac rozdielnych kapiel s rovnakým názvom. Aj keď musím súhlasiť s tvrdením, že kapela sa možno až príliš venuje konšpiračným teóriám o ovládaní ľudí, tak to nebráni tomu aby ich hudba bola skvelá. Okrem rovnomennej skladby z ich posledného albumu "End of disclosure" odohrali aj energický "In the valley of the damned".
Podcenil som že v týchto častiach Slovenska je cez deň síce relatívne horúco, ale slnko rýchlo zapadá a noci bývajú veľmi chladné. Hlavne ak pár dní predtým pršalo. Asi nie som jediný čo cíti trochu prechladnutie. Mno a blato budem z topánok vytriasať ešte nejakú dobu...
Určite sa uvidíme na nejakom koncerte o pár týždňov v Bratislave...
Ps:
Ako som tak písal tento blog, tak som si znova pozrel otvorený list ktorý adresovali odporcovia festivalu autoritám. "Taste the extreme divinity" od Hypocrisy nieje výzva k násiliu. Je o ťažkom duševnom stave, známom ako sebapoškodzovanie. V kontexte toho ako bol tento text zneužitý musím nakoniec trpko súhlasiť, že texty kapely Hypocrisy sú o živote.
